Osobnosť dieťaťa s autizmom

     Keď hovoríme o osobnosti človeka, v každom prípade sa musíme zaoberať jeho schopnosťami a inteligenciou, jeho osobnostnými vlastnosťami, otázkami jeho motivácie k aktivitám, spektrom jeho záujmov, sociálnymi vzťahmi, do ktorých vstupuje a úrovňou jeho sociálnej komunikácie či interakcie s inými ľuďmi. Tak to je aj u dieťaťa s autizmom, osobnosťou ktorého sa budeme zaoberať v tejto kapitole. Okrem vyššie spomínaných osobnostných vlastností venujeme pozornosť hrovým aktivitám dieťaťa s autizmom.

     Úroveň inteligencie detí s autizmom je veľmi rozdielna. Môže sa pohybovať od mentálneho postihnutia rôzneho stupňa cez priemernú inteligenciu až po nadpriemernú úroveň inteligencie. Mentálne postihnutie sa vyskytuje asi u dvoch tretín detí s autizmom a väčšinou ide o stredný až ťažký stupeň postihnutia. U niektorých detí sa objavujú nadpriemerné schopnosti v technickej, matematickej či hudobnej oblasti, čo je často v rozpore s celkovou úrovňou postihnutia, takže ich inteligenčný profil je skôr disharmonický , keďže aj deti s ťažkou úrovňou mentálneho postihnutia môžu disponovať obdivuhodnými schopnosťami, ktorým sa hovorí ostrovčeky schopností. Problém je ale v tom, že ich nevedia prakticky využiť v bežnom živote a zaobchádzajú s nimi nefunkčne

(www.autizmus.info/autizmus/,k=1&p=clanky&sm=64).

     Dieťa s autizmom, ktoré má vyššiu úroveň inteligencie sa vyznačuje schopnosťou zapamätať si množstvo informácií, osvojiť si odbornú terminológiu, dlhodobo koncentrovať svoju pozornosť v oblastiach svojho záujmu. Má ale vážne problémy rozprávať o sebe, či napísať o sebe slohovú prácu.

     Každé dieťa s autizmom je jedinečná osobnosť, má špecifické danosti, kombináciu charakteristických osobnostným vlastností a osobitnú škálu problémov, ktoré pramenia z jeho postihnutia. Najťažšie je motivovať dieťa s autizmom k nejakej aktivite. Silná je motivácia k činnosti, ktorá sa stále opakuje čiže k stereotypu a naopak motivácia zvyčajná, bežná u ostatných jedincov, je u neho takmer neúčinná. Dieťa nemá potreby svojich rovesníkov ako je napríklad potreba vzťahu, úspechu a iné, je preto nutné spájať jeho činnosť s pochvalou, ktorá uspokojí jeho požiadavky. Odmenou je to, čo dieťaťu spraví radosť v rámci jeho vlastnej repetitívnej činnosti, lenže tak sa táto činnosť ešte viac upevňuje

(https://kpppbb.svsbb.sk/materil/szs/autizmus/13.html).

     Oblasť záujmov dieťaťa s autizmom je veľmi obmedzená, ale pokiaľ má nejaký záujem, venuje sa mu zo všetkcých síl. Záujmy dieťaťa sú dosť osobité a vždy tam absentuje sociálny aspekt, sú idiosynkretické, zahŕňajú rôzne rutiny, memorovanie faktov, zbieranie podnetov. Zbieranie je zvyčajne úzko zamerané na mapy, knihy so špecifickou tematikou, určité fotografie a podobne. Memorovanie je tiež ohraničené, zamerané napríklad na cestovné poriadky, astronomické fakty, dátumy a iné. Témami abstraktného štúdia bývajú dejiny, šachové hlavolamy, astrofyzika atď. Väčšina týchto záujmov vyžaduje systematizáciu, ktorá je pre dieťa s autizmom dôležitá

(https://www.autizmus.info/04Odbornici/OdborniciSvetSamOSebe.htm,

https://primar.sme.sk/c/4116884/autizmus.html).

     Dieťa s autizmom sa vyznačuje tým, že neprejavuje záujem, či presnejšie nemá schopnosť nadviazať veku primeranú sociálnu interakciu s inou osobou respektíve zvyčajným spôsobom reagovať na úsilie druhého o sociálnu interakciu. Snaha inej osoby o sociálny kontakt spočiatku zvyšuje u dieťaťa úzkosť a vedie aj k agresívnemu správaniu, ale v prípade, že dôjde k sociálnej interakcii, ktorá dieťaťu prináša uspokojenie, tak úzkosť klesá. Po ukončení interakcie je dieťa bohatšie o sociálnu skúsenosť a úzkosť pred ďalšou možnou interakciou je menšia. Väčšina detí sa vyhýba sociálnemu kontaktu a súčasne aj iniciovaniu komunikácie či konverzácie. Dieťa neupozorňuje svoje okolie na predmety, ktoré ho zaujímajú, neusiluje sa zainteresovať iných do svojej činnosti, nemá záujem pracovať či spolupracovať v rámci skupiny iných jedincov.

     Dieťa sa dostáva do problémov v emocionálne zafarbených situáciách, v ktorých je potrebné pochopiť rôzne sociálne postavenie ľudí, v situáciách, kde je rozdiel v tom, čo si ľudia hovoria nahlas a čo prejavujú neverbálne. Niektoré dieťa sa pri každej snahe o sociálnu interakciu odvráti, protestuje, skryje sa zakrýva si oči, uši, kričí, venuje sa manipulácii s nejakým predmetom. Iné chce nadviazať kontakt s každým, ale neuvedomuje si sociálne normy, čiže napríklad dlho hovorí o veciach, ktoré daného človeka nezaujímajú, obťažujú, pozerá mu pritom do tváre a podobne. Usiluje sa pochopiť sociálny svet pomocou logického vzťahu príčina-následok, čo je ale pre neho veľmi ťažké a vznikajú potom problémy pri riešení emocionálnych konfliktov, pretože túto kauzalitu uplatňuje neprimeraným spôsobom. Zvládanie sociálnych situácií je pre dieťa s autizmom veľmi náročné, z čoho logicky vyplývajú ťažkosti pri vytváraní sociálnych vzťahov (Vágnerová,1999)

     Dieťa s autizmom neprejavuje intuitívny záujem o verbálnu komunikáciu, chýba mu prirodzená motivácia hovoriť, nechápe význam komunikácie, nechápe, že pomocou nej je možné ovplyvniť okolie. Nevníma informáciu ako celok, skôr sa zameriava na detaily a celkový jej zmysel mu preto uniká. Ťažko dokáže triediť informácie do celkov a zovšeobecňovať ich. Má problém pochopiť, že ľudia konajú zámerne, takže nedokáže poznať dôležité prvky ľudského správania (Beyer, Gammeltoft,2006).

     Zdraví jedinci majú problémy pochopiť verbálne a neverbálne prejavy dieťaťa s autizmom a ono zasa ťažko porozumie zdravým jedincom. Niektoré dieťa, v prípade, že u neho sú vyvinuté rečové schopnosti nekomunikuje na veku primeranej úrovni, ale rozpráva ako malý dospelý. Preto je ťažké pochopiť, čo vlastne chce dieťa s autizmom povedať, a tak dochádza k situácii, že svoju nespokojnosť dáva najavo krikom. Tieto komunikačné bariéry sú pre dieťa veľmi stresujúce a môžu prispievať k zvýšeniu sociálnej úzkosti, smútku aj sebapoškodzujúcemu konaniu.