Prechádzka po črepinách alebo analýza nežiadúcich prejavov

(napísal autista) ( zo stránky OZ Adventor)

„Prečo ten môj synček nechce sám jesť? On je sám všetko, ale keď má jesť polievku, tak aj keď mu chutí, je celú dobu v strese a pokiaľ mu nedám ja, tak nezje nič a utečie.“

Predchádzajúca veta je otázka maminky. Pretože dobre dokumentuje jednu zo situácií, kedy rodičia nevedia, ako sa majú zachovať a odborníci sa obyčajne odmietajú takými otázkami zaoberať (pretože rovnako ako rodičia odpoveď nevedia), prepracoval som odpoveď do podoby článku, snáď pomôže aj ďalším.

Takže prečo zrazu nechce jesť sám. Jediná poctivá odpoveď je, že neviem, ale vy sa to môžete dozvedieť – proste hľadajte kombinácie vnemov tak dlho, až – s veľkou pravdepodobnosťou – zistíte, čo ho k tomu vlastne núti.

Rozdelíme si to na dve časti:

1. aký má jednanie motív
2. čím sa motív spúšťa

     Neštandardne sa autista správa preto, že mu alebo niečo vadí, alebo sa mu naopak niečo páči, alebo má nejakú navyknutú väzbu (tzv. bezpečná cesta“). I v situácii, ktorú popisujete, prichádzajú do úvahy všetky tri varianty.

     Vezmem to príkladom: predstavte si autistu ako niekoho, koho úlohou je prejsť bosý gigantickú halu, ktorej podlaha je nepravidelne pokrytá črepinami. Nikto mu nepovedal, prečo tam je, kto a prečo tam dal tie črepy, ako sa dostane von, musí si jednoducho nejako poradiť .... bude postupovať tak, že bude stále hľadať cestu najmenšieho utrpenia – vyhľadáva miesta, kde črepy nie sú vôbec a keď už, tak rovné, nevytŕčajúce, u ktorých je menšia pravdepodobnosť, že sa zapichnú. Neustále mení smer chôdze, vracia sa, odbočuje, keď sa cestou dostane k vyvýšenému múriku, ktorý vedie trochu iným smerom, samozrejme sa po ňom vydá, aby si aspoň na chvíľu oddýchol. Niekedy už ho chodidlá bolia tak, že potrebuje zmenu, a tak keď nájde niekde ležať koberec, slastne po ňom začne chodiť dokola, obtiera si rozbolené chodidlá o mäkký hustý vlas koberca, vychutnáva ten vzácny okamžik, kedy nemusí pod nohami znášať vrstvu rozbitého skla. To ako sa správa je teda úplne logické.

     A teraz si predstavte, že to celé vidíte – avšak okrem dolných dvadsať centimetrov – nevidíte, že je bosý, nevidíte to more črepín. Vidíte blázna, čo namiesto toho aby sa poriadne rozhliadol a vydal sa k východu alebo sa jednoducho posadil na zem, tak namiesto toho len hľadí do zeme, zmätene sa motá, tvári sa pritom totálne dezorientovane, napriek tomu, že mu predsa nikto nič nerobí, chvíľami sa vydáva úplne zlým smerom, aj keď predsa MUSÍ VIDIEŤ, že je to zlý smer, balansuje po múriku, ktorý stačilo prekročiť a vedie ho úplne inde, chodí nezmyselne na mieste dookola, no proste – blázon.

     Vy proste NEMOŽETE vidieť, čo je na zemi, ale môžete to UHÁDNUŤ. Skúste to nájsť podľa toho, ako bude reagovať. Papá sám nejaké iné jedlá lyžicou – myslím ROVNAKOU lyžicou? Pokiaľ áno, lyžica spúšťač nie je. Bude jesť jedlo, ktoré inak je sám, ak mu ho dáte do ROVNAKÉHO taniera na polievku? Ak áno, nie je to tanier. Neustále musíte pamätať na to, že autista je ďaleko vnímavejší, ako vy a čo ukrýva slovo „ďaleko“ si ťažko predstavíte.

     Ale vnem, ktorý zapríčiňuje väzbu, nemusí byť negatívny. Môže to byť tak, že raz jedol polievku, ktorá mu veľmi chutila a vy ste ho kŕmila: zapamätal si vtedy, že keď mu polievku dávate vy, je dobrá (koberec). Skúste sa dohodnúť, nech ho raz polievku nakŕmi niekto iný – bráni sa a vyžaduje vás? Potom ste to MOŽNO našla..

     Alebo to môže byť takzvaná „bezpečná cesta“: raz dostal polievku, ktorá bola dosť horúca, takže ju nechcel. Vy ste chcela, aby ju zjedol, tak ste sa k nemu posadila a nakŕmila ho – bolo to v tej chvíli rýchlejšie a nenapadlo vás, že keď má polievku teplejšiu ako povedzme 38,2 stupňa, tak je to pre neho to isté, ako by v tanieri boli črepy. On si len zapamätal, že keď ste ho kŕmila vy, tak ste (tým, ako ste mechanicky na jedlo fúkali) nejakým kúzlom tie črepiny odtiaľ dostala preč. MOŽNO je to ono, ak sa nechá kŕmiť aj od iných.

     Okrem toho samozrejme môže hrať úlohu viac spúšťačov naraz, ale nie je to obvyklé.

Uvedomte si prosím dve veci:

I.                  Vy tie črepiny jednoducho nevidíte a nemôžete pre to nič urobiť, len ak by ste začala pestovať empatiu (čo sa dá, ale nie je to jednoduché ani rýchle a nedá sa to nikde kúpiť). On vám o črepinách nikdy nepovie, pretože NEVIE, že vy ich nevidíte. Myslí si, že VŠETCI sa brodia v rovnakých črepoch, obdivuje ostatných, ako statočne to znášajú a pripadá si ako úplný hlupák, že on jediný je tak nemotorný

II.               Najskôr musíte zistiť , KDE je tá väzba na to správanie, a ak to nájdete, môžete skúsiť zistiť alebo aspoň hádať, PREČO tú väzbu má. Keď viete oboje, alebo si to myslíte, až potom môžete skúsiť opatrne s väzbou niečo robiť. Napríklad ide o variant bezpečnej cesty: tak mu štyrikrát dáte lyžičku jedla a na každé piate mu dáte lyžicu do ruky a urobíte to spolu – pohybujete sa pekne pomaly, aby stačil spracovať, čo potrebuje. POKIAĽ mu to pôjde, necháte ho, aby piatu lyžicu jedol sám. Nechce? Tak ho nejako motivujte (sama najlepšie viete čím). Nemôže? Tak ho nenúťte! Hľadajte inú cestu. Pamätajte si, že medzi „nechcem“ a „nemôžem“ je priepastný rozdiel.

A ešte na záver k tým črepinám: prosím neľutujte ich. Oni nevedia, že podlaha môže byť bez črepín, takže netrpia tak, ako si najskôr myslíte. Ešte raz sa na okamžik vtesnajte do mysle toho autistu, prechádzajúceho obrovskou halou: ak mu niekto vyjadrí ľútosť, potvrdí mu myšlienku, že všetci ostatní vedia v tých črepinách chodiť, len on sa to nenaučil, pretože je hlúpy. A predovšetkým ide o len a len primeranie k črepom, ktoré najskôr náhodou vyvolávajú myšlienku na utrpenie. Radšej ako ľútosť im vyjadrite lásku, a pokiaľ je to možné, tak vo chvíli, kedy na to náhodou budú mať čas.