Hrové aktivity dieťaťa s autizmom

Hru by sme mohli charakterizovať ako sociálny jav. Hrajú sa deti aj dospelí, bez ohľadu na národnosť. Ide o spontánnu činnosť, dobrovoľnú činnosť, ktorá prináša jedincom radosť a uspokojenie. Deti sa hrajú pre hru samotnú, vyjadrujú tak sami seba, uvedomujú si svoj vzťah k okolitému svetu, obohacujú svoje skúsenosti a rozvíjajú svoju predstavivosť a fantáziu.

     Dieťa s autizmom je väčšinou považované za dieťa, ktoré sa nevie hrať. Využíva predmety k stabilnej, stereotypnej hre, nemá skúsenosti s jednoduchou manipuláciou a kombináciou predmetov. Jeho hra je mechanická, bez záujmu poznávať svet, venuje sa aktivitám izolovaným od ostatných podnetov. Symbolická hra typu kocka je auto, hračka je živá, je zriedkavá a býva zameraná na dominantnú oblasť, ktorá dieťa zaujíma a ktorej venuje všetok voľný čas. Je to dôsledok malej schopnosti či úplnej neschopnosti dieťaťa týkajúcej sa predstavivosti a fantázie (Beyer, Gammeltoft,2006).

     S. Richman (2006) uvádza, že všetky deti prechádzajú určitými štádiami hrových zručností. Rozlišuje manipulačnú hru, kedy sa dieťa hrá samé s nejakou hračkou a paralelnú hru, kedy sa dokáže hrať s niekoľkými hračkami v blízkosti iného dieťaťa. Na to nadväzuje kooperatívna hra, pri ktorej sa deti delia o nejaké pomôcky, napríklad pastelky alebo spoločne skladajú puzzle. Striedavá hra je formou kooperatívnej hry s tým, že je potrebné pri nej rešpektovať prítomnosť partnera, a to znamená mať nielen spoločné pomôcky pre hru, ale aj čakať až v priebehu hry príde na dieťa rad. Potom nastupujú skupinové hry, pri ktorých počet detí zúčastňujúcich sa na hre musí byť väčší ako dvaja. Predstieraná či symbolická hra využíva predstavivosť dieťaťa, ide napríklad o kŕmenie bábik, medvedíkov z detského riadu, hra na rodinu, obchod, ťahanie vláčika a popritom produkcia zvukov idúceho vlaku.

     Dieťa s autizmom má oslabené alebo úplne u neho absentujú základné zručnosti potrebné pre hrové aktivity, o ktorých sme sa už zmieňovali (problémy s komunikáciou, sociálnou interakciou, s predstavivosťou). Dieťa je z toho zmätené a uniká k činnostiam, ktoré sú pre neho zrozumiteľné a ktoré ho tešia aj keď sú stereotypné a často nezodpovedajúce situácii. Zaobchádzanie s hračkami býva neštandardné, nefunkčné (búchanie, točenie, kývanie a podobne. Dieťa preferuje skôr hračky, ktoré obľubujú podstatne mladšie deti ako je ono samé. Pri hrových aktivitách je dieťa s autizmom zvyčajne izolované od iných detí, alebo je iba pasívne začlenené do ich skupiny. Pretože dieťa nechápe zmysel hry, zaoberá sa zisťovaním vlastností predmetov okolo seba často deštruktívnym spôsobom.

     U dieťaťa s autizmom je potrebné pretvoriť procesy, ktoré ho ženú do obranného postoja voči ľuďom, venovať sa aktivitám, ktoré sú pre neho motivujúce a smerovať k tomu, aby dieťa bolo radov prítomnosti inej osoby. Treba ho naučiť chápať, že ostatní ľudiaozaj existujú, ale že ich prítomnosť a skúsenosti sa líšia od jeho skúseností.

     V prípade, že dieťa s autizmom sa môže hrať vonku v prírode, môžu nastať problémy v tom, že dieťa je zavalené informáciami a podnetmi, ktoré musí spracovať a má ťažkosti presúvať pozornsť z jednej veci na druhú. Začne sa báť niektorých skutočností ako je napríklad bzučanie včely, zvuky sekačky na trávu a podobne, ktoré u neho môžu vyvolať záchvaty hnevu, nepokoj, stereotypnú činnosť skôr ako sa začne hrať. Ak je v blízkosti voda, treba rátať s tým, že niektoré dieťa reaguje pozitívne, pozoruje svetlá na hladine, hrá sa s vodou, iné zasa naopak reaguje negatívne na zvuk padajúceho dažďa, na kvapky vody na svojej koži alebo na zvuk tečúcej vody (Moor,2010).

     Pokiaľ ide o tvorivé činnosti dieťaťa s autizmom, akákoľvek takáto činnosť vyžaduje vedenie dospelej osoby. Treba dávať pozor na to, že materiál potrebný k tvorivej činnosti môže na dieťa pôsobiť rušivo, môže ho frustrovať, evokovať u neho výbuchy hnevu.

     Dieťa je potrebné k účasti na hrových aktivitách motivovať, to znamená zvoliť aktivitu, ktorá mu prinesie radosť, ktorá ho zaujme. Potrebuje sa naučiť sociálne nutným zručnostiam, minimálnemu sociálnemu štandardu, ktorý by mu umožnil všeobecne prijateľnú adaptáciu v skupine rovesníkov, v sociálnom prostredí, respektíve spoločnosti ako takej. Hrové aktivity ku tomu môžu prispieť v pomerne rozhodujúcej miere v prípade, že vhodným spôsobom utvárajú a rozvíjajú schopnosti dieťaťa v oblasti sociálnej interakcie, komunikácie, zmyslového vnímania a predstavivosti.